piatok, 15. apríla 2016

Poslušnosť

Všetci ju bezvýhradne žiadajú ( až na pár výnimiek, ktoré buď už sú s nami alebo len majú prísť).
Rodičia. Vlastní, nevlastní všetci tí, ktorí si myslia, že vám majú ukázať cestu kázaním, vydieraním, trestami...Učitelia, zviazaný systémom, sebou alebo šéfom, je smutné ako málo je dnes dobrých učiteľov...spoločnosť a ľudia v nej. Systém samotný je vlastne na nej postavený.
Poslušnosť.
Je žiadaná od nich, vy nemôžte byť odlišná/ý
či?



Žijem vo svete, kde platí, že čím lepší imitátor "vzorného" jedinca si, tým si úspešnejší.
Vo Svete plného konzumu a ľudí bez chrbtovej kosti.
Všade vidím strach a sťažnosti. Ľudia sa predbiehajú kto je viac chorý, kto sa má horšie alebo naopak.
Žijem vo svete, ktorý ma láme a pýtam sa ako prežiť.
Ale tento svet je vymyslený...nemá nič spoločné so skutočnosťou, s pravdou ( aj keď neviem aká je a tak aspoň hľadám, aká určite nie je).
Je naším výmyslom. Je naším väzením.
Svet poskladaný z negatívnych presvedčení, z noriem a pravidiel...
Vďaka ktorým sa len pretĺkam.
Vďaka ktorým sa podobám viac zombiemu ako žijúcemu stvoreniu.
Pýtam sa teda je možné..
je možné žiť?
V poslednom čase sa ocitám psychicky na dne ( zdá sa, že mi pomáha len tvorenie).
zvíjam sa v bolesti, pretože príliš dlho som nebola doma. Príliš dlho ( myslím, že už nejaký rok aj zopár mesiacov) som netrávila svoj čas tak ako som chcela.
No nebolo to také zle... stále som čerpala energiu na život v tejto spoločnosti z predchádzajúcich chvíľ, až tento týždeň som si uvedomila, že absolútne prežívam. Že sa nedokážem tešiť z úspechov. Že ma rozplače akákoľvek banalita...
Už nemôžem byť poslušná, viete? Aj tak mi to nejde. Už sa nemôžem snažiť vyhovieť. Bolo mi hovorené, že s veľkými snami to nikdy nikam nedotiahnem, že sa iba sklamem a spadnem.
Nakazila som sa pesimizmom a inými chorobami systému.
navonok som bola pozitívnym stvorením povzbudzovala som seba i druhých peknými slovami ale vo vnútri som im neverila.
Som ovládaná strachom, pocitom krivdy, presvedčeniami
Vždy keď počujem ako mi rodičia vyčítajú, že doma nepomáham, vždy, keď som nútená v škole sedieť a počúvam vyhrážky učiteľov, vždy keď vidím policajtov mám strach, hoci viem, že som sa ničím neprevinila... a preto mám pocit, že niečo nie je v poriadku.
Svet predsa takýto nie je.... je plný zázrakov! Ako to že ich nedokážem vidieť, tešiť sa z nich?
Chýba mi pocit slobody
Oh, slobodienka moja.
toľko ospevovaná.
toľko krát vybojovaná.
Tak vzácna.
Chýbaš mi.
Musím ísť domov, späť k sebe.
Načerpať sily.
Ale čo je domov?
pre mňa je to prechádzka lesom - sedenie pod stromom, hlboké dýchanie a vnímanie zvukov navôkol. Je ním umenie, je ním tvorivý duch ktorý ma poháňa vpred, ktorý ma núti tvoriť - maľovať, písať, hrať, spievať, tancovať - sú to chvíle keď hovorí moja duša. Mojim domovom sú chvíle, keď sa ponorím do príbehov, keď pozorujem oheň, hrabem sa v hline, počúvam búrku, nechám sa zmáčať kvapkami dažďa alebo vystavujem svoju tvár vetru, či keď pozorujem slnko a nechávam myseľ lietať si svetom.
To je môj domov.
Všetci máme iný.
Možno zažívate to, čo ja.
Prosím vráťte sa domov, objavte ho, znovu ho nájdite.
Robte,čo vás vyživuje, nech dokážete existovať vo svete poslušnosti.
Nedajte sa ním zničiť.
Nájdite harmóniu.
A ak chcete nepočúvajte ma, pretože ja tu nie som od toho aby som kázala.
Ľúbim vás a som vďačná, že ste došli až sem.








Aby sa žena vyliečila, musí sa cítiť v Bezpečí.
Aby sa vyliečil Muž, musí sa cítiť Vypočutý.
Aby sa vyliečilo Dieťa, musí cítiť Lásku.
Aby sa vyliečil Pár, musí sa cítiť Spojenie.
Aby sa vyliečila Komunita, musí cítiť Jednotu.
Aby sa vyliečila Zem, musí cítiť Úctu.
Aby sa vyliečila Planéta, musí cítiť Harmóniu
Aby ss vyliečil Vesmír – Všetky tieto veci sa musí stať...
- Anaiya Sophia




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára