štvrtok, 22. októbra 2015

Zmrdi


Mala by som toho toľko urobiť, ale do ničoho sa mi nechce.
Radšej utekám k pekným myšlienkam, k príbehom, k sladkému ničnerobeniu. Prezerám si všemožné obrázky, počúvam peknú hudbu... Až mi je z tej sladkosti zle a tak občas myslím na to, že by som svoj čas mala zobrať do svojich rúk, vrátiť sa do reality a pustiť sa do toho, čo treba. Ale radšej otáčam hlavu a počúvam medové reči toho malého parchanta, čo mi sedí na pleci, pohojdáva si nôžkami a škodoradostne si mydlí ruky.
"Len márni svojim časom zlatko, veď máš pred sebou ešte celý život," šepká mi. A tak sa podvedome pozriem koľko je hodín, pri čom ma napadne pozrieť si známky na internete. Prejde polhodina a ja si uvedomím, že si prezerám instagram a k známkam som sa vlastne ešte ani nedostala a radšej sa zrejme nedostanem po tých zúfalých písomkách. 
Som sama zo seba unavená. A čím menej robím, tým sa mi viac a viac nič nechce. 
Tu sa zrazu objavuje druhý malý parchant, ktorý moralizuje a buzeruje. "No moja zlatá, pokračuj v tomto štýle a akoby za týždeň si uvedomíš, že máš osemdesiatku na krku, na účte prázdno, sny pochované, v sebe prázdnotu a zo života už len akúsi zahmlenú spomienku." pridá pusu na líce a už ma len poťahuje za vlasy so šepotom "chudera, chudera, chudera, nič nedokážeš, nič nevieš, chudera naivná, len ďalej čakaj, že ti príležitosti padnú rovno do tvojich deravých rúk."
Zatiaľ čo si ten druhý hundre, že všetko je tak ako má byť, že musím len čakať...


čakať na zmenu
čakať na dokonalé chvíle
čakať na pravú príležitosť
čakať na to kedy budem dokonale krásna
čakať na niekoho, kto vylieči moje rany
čakať, že budem mať perfektný život
čakať, na čas, kedy budem naozaj slobodná
čakať, na chvíľu kedy budem dokonale pripravená
Ale kdesi hlboko vo mne sa čosi ozýva. Protestuje, kričí, narieka...
To čosi sa bojí, že s čakaním neprestanem, že keď príde chvíľa kedy tých dvoch malých zmrdov vyženiem zo svojich ramien, keď sa rozhodnem prestať čakať a zobrať svoj život do svojich rúk, tak  v tom momente sa hra skončí, opona sa zatiahne a ja ostanem stáť v tme a s posledným výdychom sa nezmôžem na nič iné, ako prepáč. A budem len dúfať, že si odpustím, za všetok ten čas, ktorý som si nechala prejsť cez prsty v slepote. 
Tá predstava mi naháňa strach, poznám totiž svoju nekompromisnú hlavu (alebo aspoň si to myslím). Tá mi neodpustí ani keď vyroním poslednú slzu. A tak ešte pred tým než porazenecky zavriem oči, zbadám svojich starých známych, ktorých som si ja sama chovala a starala sa o nich. Zbadám tých dvoch malých zmrdov, čo si opäť budú mydliť ruky a spoločne sa škodoradostne chichúňať ( nie, nehádajú sa, ba sa zdá, že sú dobrými kamarátmi) a svojim krikom mi budú píliť uši "A máme ťa dušička...máme ťa!" 
A mňa ovládne túžba vlepiť im facku. Ale už sa vznášam v tme, už nemôžem...
Preto bude lepšie keď čakaniu dám výpoveď a spravím to teraz. 
Vypadnite! kričím, ako blázon. Zviera mi hrdlo. Ozýva sa ston. 
"Už vám nedovolím sedieť mi na pleciach. 
Už ste pre mňa mŕtvy.
Už vás nemienim počúvať.
Bežte
Bežte
za inými dušami!
Mňa nechajte odtrhnúť sa.
Spadnúť do najtemnejších hlbín
Vyletieť do závratných výšin
Nechajte ma nech natiahnem svoje prsty, až k hviezdam, až k mesiacu, až do svojho vnútra, až k samému životu.
Už vás nepotrebujem, ďakujem"

PS: nie som jediná, čo čaká, čo zvádza tieto boje s neviditeľnými nepriateľmi, viem. 
PPS: nech je to čokoľvek na čo čakáte, nech sú tí vaši zmrdi akokoľvek silný,.. Vedzte, že ich dokážete premôcť. Musíte. Nič iné vám neostáva, ak nechcete kričať a prosiť o odpustenie, keď sa všetok tento chaos skončí, keď sa zem prestane točiť a váš príbeh napíše poslednú bodku. Teraz
PPPS: ak ste z tých šťastných duší s pevným odhodlaním, čo ich už vyhnali, tak vám prajem veľa sily aby ste im znovu neprepadli.









2 komentáre: