sobota, 17. októbra 2015

Pokus o úvod č.3

              

Oh, koľký krát len ja už píšem tieto úvodné keci, ktoré málokto číta, ale predsa by ich bolo treba napísať... Prečo? Neviem. Sama hľadám na túto otázku odpoveď. Ak ju teda poznáte, prosím prezraďte mi ju. Človek predsa neustále robí, čo je treba robiť, ale hneď ako príde na radu otázka - prečo - je stratený. A ja som stratená. Mám napísať úvod a moja hlavička preplnená množstvom smetí nevie prísť na nič aspoň trochu normálne. 
aha
tu je 
náznak čohosi, čo by v kreslených rozprávkach nakreslili na do mnou, ako rozsvietenú žiarovku
nápad
inšpirácia
čosi, abstraktné. Už len to uchopiť
načahujem sa... a ono to mizne v diaľke. Znovu a znovu... 




Tretí krát už píšem tieto úvodné keci, ku ktorým som sa ešte nedostala.
A stále akoby to bolo prvý krát.
Prečo vlastne už tretí? Chcete to vedieť? Nech sa páči, ja vám to teda poviem ( nech je vaša odpoveď akákoľvek)
Pretože písanie je zákerná vec! Droga, ktorá ma dostáva do eufórie i do zúfalstva, keď sa žiarovka nie a nie rozsvietiť. A tá nado mnou predtým nielenže protestovala ale aj spáchala samovraždu a sama od seba sa roztrieštila nad mojou hlavou. Písala som veľa, zdieľala som veľa, posielala som svoje myšlienky do sveta, vždy keď sa mi zachcelo a pocity šťastia vo mne priam kvitli, no potom sa čosi porobilo. Lupene opadali, myšlienky zhorkli svetom a tak som písala menej a zdieľala ešte menej - teda vôbec. Lenže akési semiačko vo mne stále bolo. Semiačko, čo chcelo rásť do výšin, no môj prísny pohľad mu to nechcel dovoliť, pretože sa bál, že uvidí opäť tú hrôzu, keď sa žiarovka roztriešti.
No semiačko rokmi získavalo na sile.
Skúšalo sa predrať.
Neustále mi šepkalo, nech opäť začnem písať - o čom ani pánboh nevie, ale na tom vraj nezáleží- a občas už sa zdalo ,že vyhrá. Nuž vždy sa našla výhovorka. A aká presvedčivá. 
Kto to len bude čítať
A o čom asi tak chceš písať
Veď nemáš čas ani na to, čo by si mala urobiť
Čo povedia
???
Našťastie prišiel zlom, aj vďaka jednej zázračnej duši, ktorá sa priam sklonila k najhlbším častiam môjho temného územia, a tam začala rozdávať život všetkým zakopaným zlým veciam i nádejám... no a nakoniec jedinou kvapkou dosiahla, že semiačko povstalo z pod temnej zeme.  
Preto už tretí úvod. Pretože boje so sebou samým sú tie najťažšie.
A semiačko stále len rastie, s nádejou, že sa dotkne neba, je rozhodnuté ustáť tie najsilnejšie vetry, vediac, že príde veľa zlých vecí, ktoré ho budú chcieť zničiť. 
A tento článok je jeho prvý výhonok.
A síce to mal byť úvod v ktorom som vám chcela povedať hlavne to o čom budem písať... tak to nechám tak ako to je. Pretože možno nieje podstatné hovoriť o čom bude. Veď na to prídete sami a ja s vami. 
Photo by Caroline Caerulus


leťte myšlienky
raste semiačka
inšpirácia pomáhaj mi v mojej šialenosti
prosím

PS: Ďakujem, že ste to čítali až do konca. Ďalší článok by už mohol mať aj pointu, ale nič nesľubujem. 
PPS: Čo v sebe nedovolíte vyrásť? Čomu sa bránite? Viete?




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára