pondelok, 3. októbra 2016

Kávu si osladím o trochu víc...

27.1.2016 (zo zápiskov)

Toľko toho je, čo povedať. Čo napísať. A preto musím - chcem ovládnuť strach, ktorý ma desí ( ako to strachy majú vo zvyku) - že niečo nespomeniem, nezaznamenám a mne to ostane len v zákutiach mysle, kde už je milión vecí, ktoré nikdy neuzrú svetlo tohto nádherného sveta. Prečo by som mala na niečo zabudnúť? 
Myseľ mám jasnú. Len malá myšlienka...môže všetko zatemniť. *

Pinterest
Keď nemusím, nevstávam.
A nevstávam, lebo nejdem do školy.
Nejdem do školy, lebo strážim brata. 
A strážim brata, lebo mamina ide k doktorovi.
A síce sa ponáhľa a nestíha ja ju viac zdržujem svojou vlastnou dilemou typu byť či nebyť (Ha! kto mi odpovie?) v mojom prípade - Ísť či neísť (do Edinburghu). Ach, dokelu...
Pomohla mi rozhodnúť sa ( čo by som ja bez nej len robila - škoda že Hamlet nemal takú mamu).
Idem. 
Odišla. Ostala som s tým malým monštrom sama. A robila som milión vecí a vlastne nič dokopy. Prišla. Ja som odišla. Do čajovne, kde som sa mala stretnúť s babami. Meškali sme všetky tri. Lucka ma už čakala pred vchodom. "To je sranda, aj keď meškám, som prvá."

piatok, 15. apríla 2016

Poslušnosť

Všetci ju bezvýhradne žiadajú ( až na pár výnimiek, ktoré buď už sú s nami alebo len majú prísť).
Rodičia. Vlastní, nevlastní všetci tí, ktorí si myslia, že vám majú ukázať cestu kázaním, vydieraním, trestami...Učitelia, zviazaný systémom, sebou alebo šéfom, je smutné ako málo je dnes dobrých učiteľov...spoločnosť a ľudia v nej. Systém samotný je vlastne na nej postavený.
Poslušnosť.
Je žiadaná od nich, vy nemôžte byť odlišná/ý
či?

štvrtok, 22. októbra 2015

Zmrdi


Mala by som toho toľko urobiť, ale do ničoho sa mi nechce.
Radšej utekám k pekným myšlienkam, k príbehom, k sladkému ničnerobeniu. Prezerám si všemožné obrázky, počúvam peknú hudbu... Až mi je z tej sladkosti zle a tak občas myslím na to, že by som svoj čas mala zobrať do svojich rúk, vrátiť sa do reality a pustiť sa do toho, čo treba. Ale radšej otáčam hlavu a počúvam medové reči toho malého parchanta, čo mi sedí na pleci, pohojdáva si nôžkami a škodoradostne si mydlí ruky.
"Len márni svojim časom zlatko, veď máš pred sebou ešte celý život," šepká mi. A tak sa podvedome pozriem koľko je hodín, pri čom ma napadne pozrieť si známky na internete. Prejde polhodina a ja si uvedomím, že si prezerám instagram a k známkam som sa vlastne ešte ani nedostala a radšej sa zrejme nedostanem po tých zúfalých písomkách. 
Som sama zo seba unavená. A čím menej robím, tým sa mi viac a viac nič nechce. 
Tu sa zrazu objavuje druhý malý parchant, ktorý moralizuje a buzeruje. "No moja zlatá, pokračuj v tomto štýle a akoby za týždeň si uvedomíš, že máš osemdesiatku na krku, na účte prázdno, sny pochované, v sebe prázdnotu a zo života už len akúsi zahmlenú spomienku." pridá pusu na líce a už ma len poťahuje za vlasy so šepotom "chudera, chudera, chudera, nič nedokážeš, nič nevieš, chudera naivná, len ďalej čakaj, že ti príležitosti padnú rovno do tvojich deravých rúk."
Zatiaľ čo si ten druhý hundre, že všetko je tak ako má byť, že musím len čakať...

sobota, 17. októbra 2015

Pokus o úvod č.3

              

Oh, koľký krát len ja už píšem tieto úvodné keci, ktoré málokto číta, ale predsa by ich bolo treba napísať... Prečo? Neviem. Sama hľadám na túto otázku odpoveď. Ak ju teda poznáte, prosím prezraďte mi ju. Človek predsa neustále robí, čo je treba robiť, ale hneď ako príde na radu otázka - prečo - je stratený. A ja som stratená. Mám napísať úvod a moja hlavička preplnená množstvom smetí nevie prísť na nič aspoň trochu normálne. 
aha
tu je 
náznak čohosi, čo by v kreslených rozprávkach nakreslili na do mnou, ako rozsvietenú žiarovku
nápad
inšpirácia
čosi, abstraktné. Už len to uchopiť
načahujem sa... a ono to mizne v diaľke. Znovu a znovu...